Jozefova púť | Site-Install

Depaul pomáha ľuďom bez domova. Lebo ulica nie je domov.

Jozefova púť

Jozef a jeho detstvo
Každý zo súrodencov mal iné rodisko, no nič im nechýbalo a boli spokojní. Keď mal 14 rokov, postihla ich tragédia, z ktorej sa vlastne už nikdy poriadne nespamätal - keď sa jedného dňa vracal domov zo školy, dom už nenašiel. Bývali totiž pod priehradou, tá sa pretrhla, dom zalialo a mama s dvomi najmladšími bratmi zahynuli. Jednu sestru potom vzali do detského domova do Čiech a odvtedy o nej nič nevie, druhá sestra mala už 15 rokov a odišla pracovať. Zostal sám s otcom, s ktorým si nerozumel. Otec si navyše po maminej smrti vodil domov stále nejaké ženy, Jozef sa bál, aby niečo nevyviedol, nepredal dom - a tak sa jednak snažil otca ‚strážiť' a jednak bol vďačný za chvíle, ktoré nemusel tráviť doma...
 
Život dospelého muža začína
Vyučil sa za baníka, na hornej Nitre to bola jedna z najdostupnejších možností. Hneď po škole šiel na vojnu do Jaroviec, na hranice. Na vojenčinu si spomína ako na dobrú školu života a vraví, že zneho urobila chlapa. Dovtedy býval veľmi hanblivý, za dievčatami nechodil. Rok po vojne sa zoznámil so svojou manželkou a ako sám vraví: „začala sa 30-ročná vojna" - teda manželstvo. Najprv bývali u svokrovcov, tam sa im narodil aj prvý syn. Keď našetrili, kúpili si pekný veľký byt v Nových Zámkoch, narodil sa im druhý syn a zdalo sa, že už musí prísť len užívanie rodinnej idylky. Pán Jozef pracoval v bani, chodil na týždňovky, no ako čas bežal, uvedomil si, že mu to vlastne vyhovuje - byť čo najmenej doma. Manželka bola na jeho vkus príliš puntičkárska, navyše najradšej bola stále doma, on zas mal rád prírodu, výlety a väčšiu voľnosť. Keďže boli obaja tvrdohlaví, konflikty ústili do tichej domácnosti na čoraz dlhšie obdobia. Po revolúcii navyše prišlo v bani veľké prepúšťanie a tak zostal pán Jozef bez roboty. Chodil len po občasných brigádach, ktoré sa pritrafili - rozvážať obilie, zbierať špargľu. Aby sa doma nezbláznil, zobral si do prenájmu záhradku a trávil všetky voľné chvíle tam. Chlapci už chodili na strednú školu, stále niečo potrebovali, takže peňazí nebolo nazvyš a napätie v rodine rástlo. Po spomínaných 30-tich rokoch prišiel rozvod. Aspoň že synovia už boli veľkí, starší už mal skončenú vysokú školu a bol v Bratislave na priváte, mladší odišiel do Anglicka. Ako aj pán Jozef uznáva, manželkina prísna výchova a puntičkárstvo nakoniec predsa priniesli úrodu aspoň v podobe vysokoškolsky vzdelaných synov, ktorí dnes ovládajú jazyky, majú dobrú prácu a sú úspešní ...

Ako ďalej po rozvode?
Po rozvode so ženou predali byt a on zrazu zostal vonku sám s batohom na pleciach a 300-tisíc korunami (dnes necelých 10.000 eur) vo vrecku. Kým mal peniaze, býval na ubytovniach. Trochu si ‚zakočoval' po Morave, nakoniec zakotvil v Hodoníne. Napriek snahe nevedel nikde zohnať robotu a tak sa mu peniaze do roka minuli. Istý čas potom býval aj načierno na ubytovni u kamaráta, po ktorom sa mu aspoň podarilo ‚zdediť' pracovné miesto - vozil chlapov do roboty do Zlína, neskôr aj sám robil manuálne práce a upratovania v Zlíne. Zase sa zdalo, že bude predsa len všetko v poriadku - pán Jozef mal prácu, ubytovanie, bol zdravý a rodina mu ani príliš nechýbala. Na rozdiel od svojich kamarátov, s ktorými síce občas skočil na pivo, ale vždy len na jedno, si vedel peniaze ušetriť. Na jedlo míňal málo, neopíjal sa, ubytovanie mal zabezpečené v rámci práce. Veľmi rýchlo však práve jeho nízke životné náklady začali byť tŕňom v oku jeho zamestnávateľovi, ktorý si uvedomil, že môže ušetriť a začal mu vyplácať už len ‚zálohy', lebo vraj „rodinu aj tak nemáš, načo by ti bolo viacej?". Pán Jozef sa nebúril, neprotestoval, bol rád, že má aspoň nejaké živobytie a strechu nad hlavou. Pred 2 rokmi, v čase keď mal ešte asi 3 mesiace do dôchodku, mu len tak zničoho nič idúc po ulici „čosi puklo v nohe" a zrazu nemohol ani poriadne chodiť, nieto pracovať. O prácu teda prišiel, zamestnávateľ mu ešte ‚na rozlúčku' kúpil lístok na vlak do Nových Zámkov s dovetkom „a nech ťa tu už viac nevidím". Lenže pánu Jozefovi sa do Nových Zámkov nechcelo, nemal tam aj tak za kým ísť, tak vystúpil v Břeclavi na stanici a so svojimi dvoma barlami sa tam zložil ‚na dobu neurčitú ...'
 

 
 
Břeclav, Bratislava, pani Nataša
V roku 2008, v čase keď ešte pracoval v Zlíne, pánu Jozefovi vypršala platnosť občianskeho preukazu, a tak sa vybral do miesta trvalého bydliska, vybaviť si nový. Vtedy bol po dlhých pätnástich rokoch znova so sestrou. Do rozvodu sa so sestrou nestýkal, manželke nebola po vôli. Sestra ho zobrala v nedeľu do kostola. V kostole bol pán Jozef naposledy ešte ako dieťa, ale po tejto návšteve u sestry začal chodievať do kostola pravidelne. Keď potom skončil na břeclavskej stanici, spával v parku a chodil na polievky na charitu, každý deň chodieval aj do miestneho kostola na omše. Tam stretol Natašu, o ktorej hovorí, že ho doslova zachránila. Nechala ho pár nocí u seba prespať, poobvolávala charity a podarilo sa jej vybaviť mu ubytovanie u sestričiek Matky Terezy v Bratislave. Tam mohol zostať len pol roka, následne mu preto od jesene 2014 Nataša pomohla vybaviť prijatie v Útulku sv. Lujzy de Marillac, kde je doteraz. Sociálni pracovníci mu vybavili dôchodok a tiež lekára, ktorý mu dal nádej, že s nohou sa bude dať čosi urobiť, nielen amputovať, ako navrhovali lekári, za ktorými bol pán Jozef predtým. Dnes je po operácii umelého kĺbu a hoci rehabilitácie budú asi ešte zdĺhavé, hovorí, že keby bola výsledkom aspoň jedna odbudnutá palica, bol by už celkom spokojný. S dvomi barlami a nepohyblivou nohou sa necítil dostatočne slobodne na samostatné bývanie a aj keď je v útulku vďačný za strechu nad hlavou aj starostlivosť zamestnancov, nechce tu byť dlho. Spolubývajúcich, podľa jeho slov „zaujíma len televízia, jedlo a cigarety", no on by chcel ešte žiť čo najviac naplno. Vďaka dobrovoľníčke Zuzke, ktorá ho zaúča do tajov počítačového sveta, objavil už aj nakupovanie cez internet. To sa mu veľmi zapáčilo, keďže po obchodoch veľmi fyzicky chodiť nemôže; už si stihol objednať nový sveter, hodinky a rádio na počúvanie. Po úspešnej rekonvalescencii by rád šiel bývať niekde sám, aby už mal kam pozvať synov na návštevu a obnovil aspoň čiastočne rodinné putá. Do operácie chodieval raz do týždňa do Břeclavi za Natašou a nikdy jej nezabudol priniesť aspoň nejakú drobnosť - za to čo preňho urobila ...

 

Stránka ukladá cookies na váš počítač, ak súhlasíte pokračujte.