O Tonke | Site-Install

Depaul pomáha ľuďom bez domova. Lebo ulica nie je domov.

O Tonke

V biednej studenej miestnosti po samý vrch zapratanej kuframi, oblečením, servítkami, príbormi, šálkami, svätými obrázkami, skrátka a dobre tým všetkým, čo sa bežne nazýva haraburdami, hoci ide len o uhol pohľadu. Inak to môže byť aj celý jeden ľudský život, trebárs. Mala čosi medzi 70 a 110 rokmi, vek na prvý pohľad neodhadnuteľný, volala sa Antónia. Dávno rozvedená.

Majiteľ tohto (už aj tak dosť pokútneho) bývania ju ale plánoval vyhodiť. V kumbále žila celé roky, predtým sa 15 rokov presúvala z jedného podnájmu do druhého. Pátrali sme, čo sa stalo s bytom (ak nejaký mala), kde je rodina alebo vôbec nejaký živý blízky človek, pretože sa rozprávala hádam len sama so sebou, s duchmi, spomienkami a ešte s holubmi a psami, ktoré kŕmila blízko neďalekého domova dôchodcov. A teda: Byt mala. Len ho na kohosi prepísala - alebo ju k tomu niekto prinútil. Mala už vtedy viac ako sedemdesiat rokov. Bližšie okolnosti neznáme, dosť na tom, že jej za byt bolo sľúbené náhradné bývanie, nuž tak ho teda dostala. A kumbál dostal novú obyvateľku. Kam sa podel byt, kto v ňom žije a prečo ten niekto poslal starú pani žiť do tohto medzisveta, z ktorého sa dostala takmer na ulicu, ostalo záhadou. Nič sa nedalo robiť, Antónia sa ocitla u nás v útulku. Mala 85 rokov.

 

Neskoršie lekárske nálezy: schizofrenická. Paranoidná. Paranoidne schizofrenická. Krehulka, čoraz viac. Ťažko chodila, na rukách jej vystupovali rozvetvené žily. Veľmi vysoký krvný tlak. Opatrne kráčať. Opatrne vstávať z postele. Pôsobila ako vtáča. Ale nie také pouličné vtáča. Tam by dlho nepoletovala, v tomto veku, v tomto čase a už vôbec nie počas zimy. U nás jej krídla trochu spevneli. V rámci možností. Skamarátila sa so spolubývajúcimi, obľúbila si psíka našej kolegyne.

Len malú časť svojich vecí si vzala so sebou. V noci ju vraj štípal diabol. Aj to bola čiastočne pravda, aspoň metaforicky- so svätými obrázkami si priniesla aj ploštice. Spravili si v nich hniezda a nedali Antónii spať, štípancov mala plný chrbát a svätci na obrázkoch plné šaty.

Rok žila u nás v Útulku sv. Lujzy de Marillac, absolvovala psychiatrické vyšetrenia a celý rad ďalších odborných vyšetrení, zabývala sa, odmietala brať lieky a zas ich brala, hádala sa s nami (pretože málovravnosť sa jej rozhodne vyčítať nedala) aj s nami so záujmom viedla rozhovory. Milovala horalky, mala ich odložených vždy aspoň 5. A jednu poruke, veď čo keby jej náhodou prišla na chuť.

Akosi bolo už zrazu nejaké samozrejmé, že tu je. Minulý týždeň sa nám podarilo vybaviť jej miesto v stabilnejšom bývaní - zariadení pre seniorov. Vzala si svojich päť slivák, náš šofér ju odviezol, vyprevadili sme ju, rozlúčili sa, a ostala nám tu prázdna posteľ, ale nechcem končiť s takým pátosom. Jednak (nanešťastie) u nás žiadna posteľ nie je dlho prázdna a jednak (našťastie) odchod klienta alebo klientky smerom k stabilnejšiemu bývaniu je to, o čo sa snažíme. Aj s pátosom, aj bez neho.

Našu prácu môžete podporiť jednorázovým alebo pravidelným darom hneď teraz. Ďakujeme!

 

Stránka ukladá cookies na váš počítač, ak súhlasíte pokračujte.