Peter a výhľad na jazero | Site-Install

Depaul pomáha ľuďom bez domova. Lebo ulica nie je domov.

Peter a výhľad na jazero

Alebo keď sme ho zobudili kvôli inzulínu a on mal zrovna nevrlú náladu, vrčal na nás, alebo nariekal, keď som ho silnejšie pichla inzulínovým perom: „Sestrička, vy ste strašná. Strašná!" Jeden nikdy netušil od čoho závisí jeho deň - a aj náš. Ale radostí mal zavše za priehrštie, hlavne teraz, v lete a na jar. Mohol nosiť tričká s nápismi (Cítim sa v nich ako mladík), šiltovky (...ak by ste našli takú, akú mal ten herec v tamtom seriáli...), ládoval vifonky a sardinky, keď šiel na prechádzku, oči mu svietili jak lampáše.

„Som sa opálil. Toľko sme sa prechádzali."

V Útulku sv. Lujzy bol  namiesto výkonu trestu, žil dlhodobo na ulici, opakovane kdesi čosi potiahol, tatranku alebo cukríky, a to „potiahol" je tiež za vlasy pritiahnuté, asi mu ani nenapadlo, že je to krádež, bol hladný a mal nízky cukor, tak si proste čosi zobral z poličky v obchode, veď si ten život chcel trochu osladiť. No a tak sa mu to nakopilo, až bol odsúdený na trest povinných prác. Lenže čo on s tým, s jeho zdravím! Jeho „zločiny"  neboli závažné a jeho zdravotný stav sa zhoršoval - okrem cukrovky (a cukor mu lietal ako húsenková dráha napriek inzulínu) mal ešte niekoľko ďalších diagnóz. Ak nedostal inzulín a jedlo včas, upadal do glykemických šokov. Ruky sa mu triasli, nič v nich nadlho neudržal. Tak ho teda prepustili k nám, zaľahol u nás, na najväčšej mužskej izbe, druhá posteľ od kraja.

Prechádzky - to bolo jeho! To bolo ono!  

 

Sám von nechodieval, bol by sa stratil, odpadol,  alebo by zase ochutnal niekde niečo, čo by nemal, našli by ho policajti, bol by v base za nič a tam by hádam zomrel, koniec vychádzkam, sladkostiam, tričkám s nápismi. A všeličomu, čo ho dokázalo rozradostiť tak, až to vyzeralo, že sa nohami od zeme odlepí a vyletí. To by bol horší koniec príbehu.

Ten lepší je skutočný - Petrovi postupne naši sociálni pracovníci a pracovníčky vybavili doklady, naháňali a zháňali lieky, primäli ho ísť k lekárom a vybavili vyšetrenia a hlavne dosiahli, že Petrovi bol zo zdravotných dôvodov odpustený trest povinných prác. No a vo finále -v týchto dňoch  sa podarilo nájsť Petrovi miesto v zariadení v peknom prostredí pri jazere, kde sa bude môcť vyprechádzkovať do  sýta. A na to, že ho kedysi pokladali za asociálny živel, nikto ani nepomyslí.

Ale chceli by sme, aby spoločnosť na takýchto ľudí nezabudla, lebo len prepadli cez systém, dostali sa do medzisveta, v ktorom sa im ťažko funguje. Vonku je zima a svet je náročný aj pre tých, ktorí poznajú jeho cestičky, vrchy a prepadliská. Aby každý človek mohol žiť v našom svete a mal v ňom miesto, aj keď mu nerozumie, aby mal úlohy, na ktoré stačí.

 

Aj v mene našich klientov ĎAKUJEME!

Stránka ukladá cookies na váš počítač, ak súhlasíte pokračujte.