Najnovšie správy z Útulku sv. Lujzy | Site-Install

Depaul pomáha ľuďom bez domova. Lebo ulica nie je domov.

Najnovšie správy z Útulku sv. Lujzy

December 25th, 2016

Milan:

Po nočnej službe rozdávam lieky, nový klient leží a z úst mu vyteká červený pramienok. Panika, takmer volám sanitku a keďže som na Lujze ešte nová, okrem vlastnej hlavy si popletiem aj adresu. Budím ho. Milan, žijete? Ako sa cítite? A on lakonicky na to: Čo by mi malo byť? Hryzol som si do ďasna.
Tak sme sa zoznámili. A potom celá hora jeho ďalších okrídlených viet– sypali sa jedna za druhou: 
Ja som neny hlanný na ryžový nákyp, ale na slanynu.
Vyletýte z okna sestrička, na metle alebo len tak. Taká ste našuchorená.
Vy kebyže ste smrt, tak nigdy neumrem. 
Na vzácne príležitosti mal na ramienku vedľa postele zavesenú bielu košeľu, keď ho boli fotiť z Nota Bene, MUSELI  (!) sme ju aj vyžehliť a čakal v nej oblečený už o dve hodiny skôr. Hoci – pripravovať sa v niekoľkohodinovom predstihu bolo pre Milana nutnosťou, jeho životné tempo bolo kvôli zdravotným problémom nie že moderato, ale priam largo, (muzikanti vedia). Pre nemuzikantov – Milan sa skrátka šuchtal z nohy na nohu, pri chôdzi sa väčšinou opieral o chodítko a podľa tempa krokov sme ho identifikovali už zďaleka. Bol v dôchodkom veku, celkom bez strechy nad hlavou,  údajne rodina ho pripravila o bývanie, mal problémy so srdcom a nohy ho niesli čoraz ťažkopádnejšie. Na ulici našťastie nežil dlho. A na krku aj na srdci mal okrem ulice  ešte aj niekoľko dlžôb, chvalabohu, nie neprekonateľných. Bol u nás od jari 2016 a ešte pred Vianocami sa  sociálnym pracovníkom podarilo vybaviť Milanovi ubytovanie v domove dôchodcov. 

Ján:

Niektoré životy končia bez výnimky tragicky. Alkohol či drogy sú silní páni a vedia nás celkom bezpečne a isto zaviesť „na druhú stranu“. A to aj vtedy, keď o pomoc možno aj stojíme, ale alkohol v slabšej chvíli rozhodne za nás. 
.... bol u nás niečo vyše mesiaca, za ten čas sa mu podarilo vybaviť  nové doklady aj preukaz zdravotne ťažko postihnutého, trochu sa zohrial, striasol zo seba ulicu aj víno, jedol a spal, absolvoval potrebné vyšetrenia, dostal lieky. Potom si vypil, odišiel, dostal sa do nemocnice, ale alkohol ho našiel aj tam alebo naopak, skrátka, znovu si vypil. Po Vianociach zomrel. 
Čítala som raz voľakde, že človek je tvor vrtošivý. Že práve to nás robí ľuďmi, že presne vieme, čo by sme mali spraviť, a napriek tomu len z číreho vrtochu urobíme čosi iné. Len aby sme si potvrdili, že môžeme. Že nemusíme robiť vždy to, čo by sme mali, a to ani vtedy, ak to má pre nás fatálne dôsledky. 
V tomto prípade to nebolo celkom tak, lebo pri závislosti rozhoduje z veľkej časti praobyčajná závislosť. Na odvykanie nemá každý žalúdok ani motiváciu. Alebo ju kedysi mal, len ju po ceste niekde stratil.  Ale vždy keď niekto takto zomrie, spomeniem si na tú vrtošivosť a zíde mi na um, že aj toto je  úplne ľudské. A vždy dúfam, že ďalší nekrológ už nebudem musieť písať. (A ešte, že bude na Slovensku lepšia sieť pomoci alkoholikom, napríklad.)

 

Matúš

Lialo ako z krhly a fúkalo a bola hnusná smršť, priviezli ho počas nočnej služby  pracovníci Nota Bene ešte keď bola Lujza na Krčméryho ulici.  Vytlačil som ho na vozíku hore kopcom a keď sme sa tam konečne dotrepali, Matúš vstal z vozíka a vyšiel hore po schodoch. Akoby sa nechumelilo.
To bolo už pre rokmi, účastník príhody je teraz šéf (ten, čo tlačil vozík, nie ten na vozíku) a Matúš u nás zakotvil tiež. Občas sa kotva odtrhla a on bol na polceste do zariadenia, alebo na ulici. Tam sedel, kým mu opäť niekto nezavolal sanitku, no a z nemocnice zase putoval rovno k nám. Znovu a znovu sa mu otvárali rany na nohách, mal zníženú pohyblivosť a demenciu. Sám sa o seba postarať nevedel, ale zo zmien,  mal panický strach. Bál sa sťahovania, bál sa zmien miesta. Počas dezinsekcie útulku boli klienti a klientky  jeden deň so svojím opatrovateľom na novom mieste a Matúš sa zľakol, že ho tam necháme, hoci sme mu to predtým 500 krát vysvetlili. Vždy keď nastal čas odísť do domova sociálnych služieb, odmietol, alebo rovno odišiel na ulicu a odtiaľ sa zas dostal k nám v zhoršenom zdravotnom stave. A tak to šlo roky, ani z voza, ani na voz. 
Ani s úradmi a bankami to u nás nebýva vždy ľahké:
Keď bol jedného dňa náš kolega s Matúšom v banke, pracovníci začali Matúša „prehovárať“ (eufemizmus), aby siahol do debetu, lebo má povolené prečerpanie. Matúš nerozumel, že to nie sú jeho peniaze a bol by si ich vybral a dostal sa tak do dlžôb, keby ho náš kolega neutvrdil o opaku. Skoro sa mu to ale nepodarilo, pretože pre banku bol Matúš klient zrejme natoľko lukratívny, že dali jeho sprievodcu takmer vyviesť von, aby klienta „neovplyvňoval“. 
Matúš trávil prevažne celé svoje dni na Lujze, vonku by sa bol stratil a aj sám mal strach z akýchkoľvek zmien. Prechádzal sa teda do záhradky a nazad, nakoľko mu to nohy dovolili.
 Nakoniec ale súhrou okolností a šťastia ako aj snahy sociálnych pracovníkov a pracovníčok sa Matúšovi podarilo nájsť miesto v zariadení pre seniorov a ešte ho aj primäť, aby na to miesto nastúpil.

Matúš, Ján aj Milan patria do jednej zo skupín ľudí, ktorá je najviac ohrozená stratou bývania  – ľudia v dôchodkovom či v preddôchodkovom veku, ktorí sú navyše mentálne alebo zdravotne indisponovaní . Indispozícia nemusí byť vôbec extrémna, ale dosť silná na to, aby boli v súčasnej situácii vo víre všetkého, čo musia zvládnuť, aby sa dostali k akému – takému bývaniu – úplne stratení.

    Stránka ukladá cookies na váš počítač, ak súhlasíte pokračujte.